takto...

Začnem odtiaľ, že som v podstate v Základke /na Základnej škole/ obľúbená moc nebola (u niektorých) bola som viacej pri sebe a tak som bola stredobodom posmeškov hlavne jeden chlapec si zo mňa a ešte s pár mojich spolužiakov(čok) urobil terč šikanovania. Už vtedy som sa cítila na nič...niekedy som sa ho skutočne bála...moja stará mama s ktorou som mala veľmi blízky vzťah mi hovorievala o Bohu tak v mojom srdci bolo zasiate niečo v čo som verila...avšak...moja viera nebola taká silná aby prežila moju pubertu...tužila som aby ma prijali aj v škole aj v partii a tak som začala chudnúť...schudla som ale za akú cenu?!(skúšala som nejesť potom som sa naopak prežierala...bolo to hrozné veľmi som sa nenávidela...svoje telo...všetko...začali sme chodiť na diskotéky a tam som mala pocit že som zrazu niekto...

bolo to také klamstvo...akoby aj v škole po sobotnej zábave ma viacej brali a dokonca mi to aj pár ľudí povedalo...že som viacej sexi a že som sa veľmi zmenila...bola som rada že moja maska mala úspech a že tomu uverili...že aj ja viem byť ako oni...bolí to keď to píšem ale chcem...je dôležité aby ľudia vedeli že človek často nosieva masky aby sa zapáčil . Tak som sa stala každú sobotnú noc diskotéková hviezdička...chlapci začali mať záujem a ja tiež...pila som, fajčila a pritom tak veľmi túžila milovať... nešlo to...napriek tomu, že som mala skoro všetko, nemala som nič...prázdnota v mojom vnútri...pretvárka diskotékovej lady ma prestala baviť...akosi si ľudia na ňu už zvykli...bolo treba zmenu...vedela som že chlapci s ktorými som bola ma nenapĺňajú, ale skúšala som ďalej...cítila som bolesť...stará mama zomierala...odchádzal niekto komu som skutočne verila... Môj otec je alkoholik, od malička sme veľmi kvôli tomu trpeli, až sme sa nakoniec s maminou odsťahovali od neho...naši dodnes nežijú spolu...zapáčilo sa mi, že niektorý ľudia nesúhlasia s konzumným životom ktorého som bola už skutočne plná a tak som sa rozhodla že sa pridám k nim...hovorili si nezávisláci...počúvala som ich hudbu zmenila som šatník aj kamarátov...zrazu boli pri mne trosky...ľudia ktorý šli na drogách a mne sa to páčilo...voňalo to smrťou a priťahovalo ma to...cítila som beznádej na strednej škole som sa ešte v prváku pohádala s kamarátkov, ktorá sa týždeň na to zabila...nebolo komu povedať prepáč...už sa to nedalo vrátiť späť...bolelo to a jediný spôsob ako na to prestať myslieť bolo začať primať väčšiu tmu... Piatky patrili nám vkuse u nás znela depresivna hudba...chodili sme na punkové koncerty a ..fakt som začala milovať tmu viacej ako svetlo...nechala som aby ma to napĺňalo...uctievala som lídera tej kapely narkomana ktorý spáchal samovraždu vedela som o jeho živote veľa...bol plný rovnakej bolesti a tak mi to bolo blízke...polepila som si celu stenu plagátmi a chcela som všetko to čo s nim nejako súviselo... uznávala som ho...no celé toto podivné obdobie môjho života sprevádzal ešte ten o ktorom babka hovorievala...ako si som vedela že je pri mne aj keď moja nenávisť k nemu a hnev bola neuveriteľne veľká...mala som ešte jeden problém...chýbala mi láska...začala som so sebaukájaním...bola som na tom závislá...poviete si: \"blbosť!\" ale ja viem že to tak bolo...snažila som s tým prestať...nešlo to...fakt som chcela...viac ako čokoľvek ale nemala som silu...vtedy som sa modlila...začala som chodiť na spovede a ono asi po 2rokoch bojovania s tým zlozvykom to úplne zmizlo =raz a navždy...pamätám sa na jednu spoveď kde som so slzami v očiach Boha prosila že to už naozaj nechcem ale nemám silu nerobiť to...zobral to! nemusela som nič robiť...dal mi milosť čistoty...to však bolo pred tým obdobím temna do ktorého som potom na strednej spadla. Hovorím, že viem že Ježiš v tom bol som ňou...neviem ako to viem ale viem to...často som na neho myslela ..aj na to že ak by som sa zabila nemohla by som prísť k nemu...a...to som nechcela...tak...po všetkom tomto som spoznala jedno dievča...dalo mi kazetu s punkovou kapelou: Ram Adonai , ktorá však spievala o Bohu =o tom ktorého som poznala a pritom hudba sa podobala na tú moju oblubenú kapelu...tak som to začala počúvať...páčilo sa mi to...Ona bola taká iná...viete vždy keď hovorila o Bohu žiarili jej oči a usmievala sa...bola skutočne šťastná. Potom som cez leto šla do tábora ako animátorka...tam bol chlapec, ktorý bol rovnako šťastný a rovnako hovoril otvorene o Bohu...tak som počúvala...pozval ma na jeden koncert chvál (Konferencia modlitieb a chvál v BA) zobrala som si pozvánku a pomyslela si to nie je nič pre mňa...ja taká to nie som...som hriešna a Boh so mnou určite nie je spokojný načo by som tam išla. Keď som prišla z tábora...na stole ležal list...tak som ho otvorila...Miška to zvláštne štastné dievča so školy ma pozývalo na rovnaký koncert a tvrdilo niečo také že to vníma od Boha aby sme tam išli...zasmiala som sa no a povedala si, že ak ma tam ešte niekto zavolá možno aj pôjdem...aj zavolal...jedno dievča na jednom kresťanskom stretnutí na ktoré sme medzi časom začali aj s kamoškou chodiť nám rozdalo pozvánky hneď ako sme tam vošli...tak sme šli...teraz to najdôležitejšie...Ešte pred tým než som šla na tábor sa na tom kresťanskom stretku modlila modlitba za odovzdanie života Ježišovi tak som sa ju pomodlila aj ja si hovorím: „no čo šak vyskúšam“...nič výnimočné sa vo mne neudialo, ale teraz viem že ňou som Bohu povedala svoje ustráchané ale predsa...svoje \"Áno\"... a preto sa tak veci odrazu pohli dopredu. Na tej konferencii (ten koncert na ktorý som dostala až tri pozvania:) sa za mňa modlil jeden protestantský pastor (boli tam skoro všetky kresťanské cirkvi...rôzne denominácie: Evanjelici, Katolíci, Apoštoláci, Metodisti, Baptisti...) ...a ten pastor sa modlil len:\"BOH ŤA MILUJE!\" opakoval mi to ...až mi to prišlo divné že: \"áno, šak tu vetu poznám stará otrepávka:)“. On však neprestával a po chvíli mi ju vždy znova a znova v modlitbe povedal...až neviem koľký krát to bolo...niečo vo mne sa zlomilo...uverila som tomu a v tej chvíli som zacítila LASKU, akú ešte nikdy predtým...bolo to niečo úúúúúúúžasné...plakala som asi 4 hodiny v kuse...vyznávala Bohu svoje hriechy a ľutovala som všetko to svinstvo čo som napáchala, prijala som Ježiša ako svojho jediného Pána a prosila aby ma Duch Boží (Duch Svätý) naplnil =no a on to urobil...pamätám si že ten pastor povedal niečo akože „Boha nemôžeš nikdy sklamať, on ťa pozná!“ ...bola som po prvý krát v mojom živote skutočne šťastná.................................. od vtedy ubehlo päť rokov a ja žijem nový život...jasné, že to nie je ľahké, ale konečne to má zmysel ! S niektorými hriechmi stále bojujem a niekedy aj prehrávam......ale teraz už v srdci viem, že 100% som v tom neni sama..že je pri mne niekto KTO ma skutočne MILUJE...napriek všetkému...a navždy.