Nebola som veriaca odmalička. Stará mama nám síce dala urobiť, sviatosti, ale do kostola som veľmi nechodila. Dokonca som sa počas puberty hlásila za ateistku. Po strednej škole som odišla do Londýna ako au-pair. Tu ma jedna černoška pritiahla na zhromaždenie, kde sa stretávali kresťania, neboli to katolíci. Mne sa u nich veľmi páčilo. Stretávali sa v takej veľkej hale, asi 200 ľudí. Všetci boli takí milí, zaujímali sa o mňa, no a na konci zhromaždenia sme rozoberali sv. Písmo. Bolo to po prvýkrát, kedy som čítala Bibliu. Dokonca som chcela opustiť katolícku cirkev, až na jeden krát, kedy začali predo mnou kritizovať pannu Máriu, svätých a jednoducho katolícku cirkev. Ja som nemohla prijať tvrdenie, že panna Mária bola len jedna z mnohých ako to tvrdili, no jednoducho som sa rozplakala. Viem, že Mária zasiahla. 

Vybrala som sa za katolíckym kňazom, vo farnosti, kde som chodila na sv. omše, aby mi objasnil tieto pochybnosti. To bolo po prvýkarát, čo som sa rozprávala s kňazom. On mi všetko v kľude vysvetlil a ja som sa rozhodla zostať v katolíckej cirkvi a zároveň som navštevovala zhromaždenia. Tu nenastalo ešte moje obrátenie, ale bol to začiatok mojej cesty, kedy si ma Boh začal pripravovať na nádhernú cestu k nemu. Po návrate na Slovensko mi začala chýbať spoločnosť kresťanov. No Boh na mňa nezabudol ani tu. Prihlásila som sa na Akadémiu vzdelávania, kde som stretla Evku. Bola iná ako ostatné dievčatá. S Evkou som si tak dobre rozumela ako s nikým predtým. No a ona ma priviedla do leopoldovského spoločenstva, ktoré sa stretávalo na modlitbách. Cez letné prázdniny organizovalo toto spoločenstvo 2-týždňové duchovné cvičenia pre mladých tzv. Oázu.Tu nastal zlom v mojom živote, tu si ma Boh naozaj našiel a pritiahol. Tu sa začalo otvárať jedno veľké zranenie, ktoré sa mi stalo v minulosti a Boh ma začal z neho uzdravovať. Pre mňa bola Oáza ako jedna veľká milosť, ktorú som od Boha dostala. Bola to pre mňa riadna pecka, otvoril mi oči. Lietala som, cítila som sa ako v inom svete. Cítila som sa prvýkrát vo svojom živote milovaná. Boli to úplne iní ľudia, medzi akými som sa pohybovala dovtedy. Na oáze začal po mne pozerať jeden chalan, ktorý sa mi páčil. Každý večer bola možnosť povedať svedectvo o svojom živote. Jedného večera sa tam postavil on. Jeho svedectvo ma naozaj chytilo za srdce. Rozprával o tom, ako ho otec bil, ako všetko schytal za súrodencov, ako sa mu kamarát zabil na motorke a zomrel mu priamo v jeho náručí... Vtedy sa vo mne niečo pohlo a začala som v sebe vnímať, že by som tiež mala niečo povedať o svojom živote. Rozhodovala som sa niekoľko dní, no v ten deň D, kedy mi už od rána tiekli slzy, som vedela,, že už nemôžem ísť ďalej, kým to nevypoviem. V ten večer som sa postavila pred mikrofón a pred tými 60-timi ľuďmi som začala plakať. Tu som prvýkrát v živote rozpovedala môj príbeh, ktorý som nikomu predtým nepovedala. Keď som chodila na ZŠ, nevedela som vôbec komunikovať s ľuďmi. Nemala som žiadne skutočné kamarátky. Nemala som žiadnu blízku osobu. Doma sa s nami rodičia veľmi nerozprávali, stále mali veľa práce, všetko, čo ich zaujímalo, bolo, či sme naučení a akú sme dostali známku. Nikdy sa nás nespýtali, či nás niečo netrápi. V škole sa mi spolužiaci vysmievali. Hovorili, že som škaredá a hlúpa a iné veci, proste vždy našli dôvod, aby ma mohli ponížiť pred ostatnými. Tŕpla som každučký deň, že čo sa zase stane, bola som šťastná, keď bol deň na neutrále a nič sa nestalo. Nemala som sa komu zdôveriť, pretože aj moja kvázi kamarátka sa mi vysmievala a doma sa o mňa nikto nezaujímal. Každý deň som prišla domov, sadla som si k oknu a plakala a pýtala som sa seba, načo som sa vôbec narodila, načo mi je takýto život. Myslela som si o sebe, že niesom normálna a prijala som to ako svoj osud. Keď som začala chodiť na strednú školu, zdalo sa, že sa všetko zmenilo, zrazu som si so spolužiakmi rozumela, no akoby som tomu sama neverila, v 2. ročníku sa všetko začalo kaziť a bola som z toho taká sklamaná, že som sa začala uzatvárať do seba a v 3. ročníku som úplne prestala komunikovať so spolužiakmi. Druhé skalmanie som proste nevedela uniesť a celý rok som sedela v lavici a len pozerala von z okna. V skutočnosti som až do svojich 23 rokov, kedy som prišla na oázu, nebola naozaj šťastná. Tvárila som sa, že je všetko v poriadku, no pod maskou som prežívla malé peklo. Na oáze som prvýkrát v živote pocítila, že som milovaná, že ma títo ľudia prijímajú takú, aká som. Keď som dopovedala toto svedectvo, vybehla som do druhej miestnosti asi pol hodinu som tam revala ako ešte nikdy. Odvtedy sa môj život veľmi zmenil. Odvtedy žijem život slobodného dieťaťa. Akoby som do svojich 23 rokov bola uväznená niekde vo väzení a Boh mi otvoril dvere. Spoznala som, že život s Bohom je naozaj úžasný, že s ním sa oplatí žiť, že môj život nieje viac prázdny. Naozaj sa nedá porovnať so životom, ktorý som žila predtým. Zrazu som vedela s ľuďmi komunikovať, nachádzala som si nové priateľstvá. Po oáze som sa stala aktívnym členom katolíckej cirkvi. 7 rokov som viedla spoločenstvo pri františkánskom kostole v Trnave a hodne som sa venovala birmovancom. Teraz som pri Bohu 9 rokov a som členom kresťanského spoločenstva Agapé a neustále sa snažím vydávať svedectvo o tom, čo Boh pre mňa urobil.